FANTOMblog

blog filmového magazínu FANTOM

‘Ida’

Ida: Ich ruf zu dir, Herr Jesu Christ

By on Červenec 30, 2014

Poľský film Ida (Paweł Pawlikowski, 2013), uvedený v Karlových Varoch, na Letnej filmovej škole a do českej kinodistribúcie, má niekoľko tematických vrstiev. Jednou je reflexia trúchlivej histórie Poľska. Film sa odohráva v 60. rokoch a zároveň pojednáva o predsyžetovej minulosti: holokaust v rokoch 1939–1945 a stalinistické čistky v nasledujúcej dekáde. Za ďalšiu tematickú vrstvu môžeme považovať akýsi nadčasový náhľad na medziľudské vzťahy. Takmer protikladné protagonistky Ida a Wanda sú zasadené do onoho historického kontextu, v ktorom prekonávajú hranice vzájomnej odcudzenosti a odkrývajú vlastné identity. Stále sa však pohybujeme v rovine, ktorú predovšetkým utvára psychologický charakter postáv zasadených do určitej dobovej situácie. Idou každopádne pretína aj vertikálna vrstva a vďaka nej môžeme rozjímať o teologicko-antropologickom charaktere filmu. Práve tento jeho duchovný a univerzálny rozmer, vhľad na vzťah človeka a Boha, bude predmetom môjho záujmu v nasledujúcich odstavcoch. Budú to úvahy odvodené od náznakov prezentovaných filmom, na ktorý nahliadnem ako na road movie o duchovnej ceste.

Aké sú východiská postáv? Ida je katolícka novicka prameniaca vo viere, bez výrazných túžob po pozemských slastiach. Wanda je komunistická prokurátorka, ktorá v 50. rokoch poslala niekoľko ľudí na smrť, kvôli čomu začína postupne trpieť výčitkami svedomia, hoci je orientovaná profánne (oddávanie sa alkoholu alebo konzumácia sexu ako zábavy). Prevažne môžeme u Idy vnímať vertikálny vývoj, u Wandy horizontálny, čo je ikonicky znázornené aj v jednom zábere prostredníctvom polôh postáv. (Obr. 1) Ich orientáciu naznačuje aj rozdielnosť oblečenia: Ida vo svetlom rehoľnom habite (reprezentujúci vzťah k duchovnu, teda k životu a k večnosti), Wanda v tmavom a svetskom kabáte (reprezentujúci vzťah ku smrti, ktorá v prenesenom význame súvisí s profanáciou života). Je potrebné dodať, že v súvislosti s Wandou hovorím o smrti duchovnej, t.j. akt sebazatracovania odtrhnutím sa od duchovného prameňa. Takáto zjednodušená charakteristika postáv nám môže poslúžiť ako vodítko pri hľadaní vhodnej interpretácie filmu.

Obr. 1

Obr. 1

Film začína scénou v kláštore, kde Ida reštauruje sochu Krista. Predtým, ako zloží večné sľuby a plne tak daruje svoj život Kristovi, musí najskôr vykonať cestu mimo kláštor a stretnúť sa so svojou jedinou príbuznou, tetou Wandou. Pri tejto púti sa Ide javí byť Kristus zahalený v tme – na niektorých záberoch je obraz Krista minimálne nasvietený, niekedy takmer nerozpoznateľný. (Obr. 2) Zrejme k nemu nedokáže preniknúť, hoci si ho neustále sprítomňuje. Využitie šerosvitu zároveň môže odkazovať na tajomný charakter večnosti. Kristus je diskrétne zjavovaný aj divákovi – v diegéze je počas syžetu predstavené množstvo nenápadných krížov, či už v zadnom pláne záberu alebo v rozostrenej rovine. V jednej scéne si Ida všimne insitnú vitráž z farebných sklíčok (ktorú vyrobila jej matka), v rámci ktorej figuruje abstraktný obrazec pripomínajúci kríž a presvitá ňou slnečné svetlo. (Obr. 3) Idin pohľad je plný túžby, zrejme po mŕtvej matke, identifikácii vlastnej osoby, zároveň po duchovnom svetle a Kristovi. Pred zložením rehoľných sľubov váha a odkladá ich – po zažitých skúsenostiach sa jej predstava o tajomstve vlastného bytia komplikuje.

Obr. 2

Obr. 2

Obr. 3

Obr. 3

Potom, ako Wanda chytí do rúk lebku človeka, za ktorého smrť je zodpovedná, zažije anagnóris o stave svojho srdca. Ida v ťažkej chvíli figuruje voči Wande ako archetyp matky, čo je znázornené objatím alebo symbolicky, skrz Idin prívesok s Pannou Máriou „vznášajúci“ sa nad spiacou Wandou – oba zábery na Obr. 4 nasledujú v narácii kontinuálne za sebou. Keďže sa Wanda nedokáže ukotviť vo viere, namiesto pokánia upadá do depresie, adoruje neuspokojivým slastiam a spácha samovraždu. Ida následne preberá Wandinu rolu: štylizuje sa do čierneho oblečenia, pije alkohol a vyspí sa s mladým saxofonistom. Javí sa to ako opakovanie predchádzajúceho vzorca: Ida sa sebadeštruktívne vysporadúva s prirodzenou trúchlivosťou, prípadne s pocitom viny za Wandinu smrť – nedokázala ju dostatočne utešiť a využiť potenciál vlastnej materskej tváre. Je možné, že svoju hypotetickú budúcnosť adekvátne stotožňuje s Wandiným osudom (smrťou), pretože zármutok obdobne nihilisticky potláča – preto tento proces preruší. Vo filme je kladený akcent na reálnu prítomnosť smrti, akési barokné „memento mori“, ktoré môže byť pre Idu neúnosné (v súvislosti s Wandinou smrťou) a zároveň v nej upevňuje túžbu po duchovnom svetle, po jedinej vierohodnej nádeji v pochmúrnom svete.

Obr. 4

Obr. 4

Vo filme nie je informácia, že by sa Ida v závere vrátila do kláštora, každopádne je problém to spochybniť. Na začiatku filmu, keď opúšťala kláštor a prichádzala do Wandinho bytu, cestovala električkou. Zo smeru pohybu subjektívneho pohľadu postavy cestujúcej v električke sa dá vyvodiť, že prichádza do mesta v smere zľava doprava. V závere, keď opúšťa Wandin byt (v ktorom strávila noc s mužom) po rovnakej ulici, smeruje opačným smerom, teda sprava doľava. (Obr. 5) Ak budeme túto naratívnu spojitosť vnímať symbolicky v zmysle diády odchod-návrat (a vezmeme do úvahy, že hrdinka berie na seba opäť rehoľný habit), môžeme analogicky predpokladať, že sa Ida naozaj vracia do kláštora, aj keď to nie je priamo vyjadrené.

Obr. 5

Obr. 5

V poslednom zábere Ida rázne kráča po ceste za doprovodu skladby Johanna Sebastiana Bacha Ich ruf zu dir, Herr Jesu Christ (Volám ku tebe, Pane Ježišu), ktorá evokuje dojem spočinutia vo večnosti – čo implikuje, že hrdinka skutočne našla Krista. Ida je postava odkrývajúca v sebe archetyp Panny Márie, t.j. je postavou aktívne mariologického charakteru. Saxofonistu by sme mohli vnímať ako postavu christologického charakteru (pretože je muž), avšak na pasívnej úrovni, pretože archetyp Krista sa nesnaží v sebe aktívne rozvíjať, skôr ho potlačuje. Na základe tohto by sa dalo predpokladať, že Ida vďaka styku s mužom v ňom dokázala rozpoznať tento skrytý archetyp. Ponúka sa aj ďalšia, podľa môjho názoru vierohodnejšia interpretácia: Ida pri profánnom styku pocítila silné „memento mori“ a Kristus pred ňu vystúpil s jasnou tvárou, v kontraste voči prchavým ideám mladého saxofonistu.

Na prvý pohľad Pawlikowského Ida figuruje „štandardným“ filmovým štýlom určitej časti súčasnej festivalovej kinematografie: precízne komponovaná statická kamera a strohá pozícia postáv pripomínajú napríklad prístup Michaela Hanekeho, v niektorých momentoch topornosť Aki Kaurismäkiho. Zároveň sa snaží odkazovať k novo vlnnej poetike 60. rokov. Chlad generovaný filmovým štýlom korešponduje s pochmúrnou prezentáciou doby, v ktorej sa film odohráva. Plátno v pomere 4:3 nás vedie k uvedomovaniu si prítomnosti filmového rámu (tento akcent je zredukovaný pri sledovaní širokouhlého filmu). Ida túto vlastnosť využíva, a tak si môžeme zreteľnejšie uvedomiť, že rám rázne orezáva diegézu (napríklad v niektorých záberoch vidíme len polovicu tváre postavy) alebo objekty sú v ňom komponované v decentralizovaných polohách a taktiež mimo priesečníkov zlatého rezu – takže pri úplnom okraji rámu. Takéto odsúvanie postáv, môže zas pripomenúť kompozície z filmov Michelangela Antonioniho, ktorému obdobná téma odcudzenosti nebola vzdialená. Niekedy narazíme na strihové korelácie decentralizovanej a centralizovanej kompozície, ktoré však nevyvolajú disharmonický dojem. (Obr. 6) Je potrebné dodať, že celková spolupráca kamery a mizanscény vyúsťuje až ku fotografickej kráse. Spôsob snímania a herecká topornosť
neakcentujú len atmosféru odcudzenosti, ale aj bolesť, ktorá je symptomatická pre Krista, a tak môžeme uvažovať o tom, že filmový štýl skrz svoje asketické vlastnosti implikuje aj určitý aspekt duchovného obsahu.

Obr. 6

Obr. 6

Ako som napísal na začiatku, Ida je viac vrstevnatý film. Jednou z tém je cesta hlavnej hrdinky ku sebe samej – prechádza smerom horizontálnym, predovšetkým však vertikálnym a svoju identitu nachádza v hľadaní vzťahu ku Kristovi. To zároveň neznamená, že opomína medziľudské vzťahy – oná vertikála totiž križuje horizontálu, sú schopné komunikovať a tvoriť jednotu. Wanda kontakt s vertikálou stráca, respektíve po anagnóristickej skúsenosti ju nachádza a stáva sa pre ňu neúnosnou – preto končí tragicky. Pravdepodobne vo filme nenájdeme zreteľné informácie, z ktorých by sa dala vyvodiť rázna charakteristika hlavných postáv, preto som vychádzal skôr z náznakov a ich vyznenie dotváral vlastnými úvahami. Vyzerá to, že cirka za dobu posledného roka vznikli ďalšie filmy, ktoré sa ku duchovným konotáciam taktiež nejakým spôsobom vzťahujú: Je ťažké byť bohom (Alexej German, 2013), Leviatan (Andrej Zvjagincev, 2014) alebo Kukuričný ostrov (Georgij Ovašvili, 2014).

Andrej Chovanec

Ida (Polsko – Dánsko 2013)

Režie: Paweł Pawlikowski
Scénář: Paweł Pawlikowski, Rebecca Lenkiewicz
Kamera: Ryszard Lenczewski, Lukasz Zal
Hudba: Kristian Eidnes Andersen
Hrají: Agata Trzebuchowska, Agata Kulesza, Dawid Ogrodnik
80 min. Distribuce v ČR: Aerofilms